EPOCH TIMES, 21.04.2025, Pápež František je mŕtvy. (archívna snímka) Foto: Michael Kappeler/dpa
Pápež František zomrel vo veku 88 rokov, oznámil Vatikán na Veľkonočný pondelok.
Pápež František zomrel na Veľkonočný pondelok vo veku 88 rokov. „Dnes ráno o 7.35 hod. sa rímsky biskup František vrátil do domu Otca,“ oznámil kardinál Kevin Farrell vo vyhlásení, ktoré Vatikán zverejnil na svojom kanáli Telegram.
František bol vo februári hospitalizovaný kvôli obojstrannému zápalu pľúc a v nedeľu sa zúčastnil na veľkonočnej omši vo Vatikáne a prijal amerického viceprezidenta J. D. Vancea.
Deň, ktorý zmenil všetko v živote Jorgeho Maria Bergoglia a mnohé veci v rímskokatolíckej cirkvi, bol 13. marec 2013. Ráno bol ešte arcibiskupom Buenos Aires. Večer sa stal pápežom.
V tú daždivú stredu o 20.22 hod. vystúpil na balkón Baziliky svätého Petra pápež argentínskeho pôvodu, ktorý mohol vo veku 76 rokov odísť do dôchodku. Nový pontifik menom František mal na sebe jednoduché biele rúcho, dokonca ani štólu, a pozdravil svet priateľským „Fratelli e sorelle, buonasera“ („Bratia a sestry, dobrý večer“). Potom sa autobusom vrátil do vatikánskeho penziónu.
Veľké rozdiely oproti jeho nemeckému predchodcovi
V prvých minútach svojho pontifikátu urobil František veľa vecí úplne inak ako mnohí jeho predchodcovia. Rozdiely oproti penzionovanému Benediktovi XVI. predtým kardinálovi Josephovi Ratzingerovi boli zrejmé každému.
Nová hlava viac ako 1,4 miliardy katolíkov chcela byť blízko k ľuďom, hovorila v jednoduchých vetách a nekladla dôraz na vonkajší vzhľad – všetko vlastnosti, ktoré si nikto nespájal s jeho nemeckým predchodcom. Socialista Svätého srdca z Argentíny a profesor teológie z Bavorska sa od seba líšili aj v iných ohľadoch.
Na druhej strane, František by sa pravdepodobne nikdy nestal pápežom, keby Benedikt vtedy z vlastnej vôle neodstúpil. Keď sa Bavorov život takmer o desať rokov neskôr, na Silvestra 2022, vo veku 95 rokov skončil, jeho nástupca už výrazne prekročil vekovú hranicu 80 rokov, ktorá je potrebná na to, aby sa stal pápežom.
Teraz zomrel samotný František vo veku 88 rokov – v úrade, hoci sa veľa špekulovalo o jeho odstúpení. Na jar bol 38 dní hospitalizovaný so život ohrozujúcim zápalom pľúc. Lekári to s ním už takmer vzdali. Potom sa však opäť vrátil do Vatikánu.
Na Veľkonočný pondelok, už veľmi zoslabnutý, pred desiatkami tisíc veriacich udelil požehnanie Urbi et Orbi. Bolo to naposledy, čo ho niekto videl. Nebol taký starý ako Benedikt, ale bol starší ako ktorýkoľvek iný pápež v úrade za viac ako sto rokov.
Výnimočný pápež
Pontifik, ktorý sa narodil 17. decembra 1936 v talianskej rodine prisťahovalcov v Buenos Aires, mal aj niekoľko ďalších výnimočných vlastností. Bol vôbec prvým pápežom z Latinskej Ameriky a prvým po viac ako tisícročí, ktorý nepochádzal z Európy. Bol prvým jezuitom v tomto úrade. A prvým, ktorý si dal meno František – ako spomienku na Františka z Assisi, zakladateľa františkánskeho rádu rehoľníkov. Aj to bolo súčasťou jeho programu: František chcel byť pápežom chudobných, slabých, zabudnutých, vysídlených.
To zodpovedalo jeho pôvodu. Bergoglio vyrastal vo veľmi skromných a veľmi katolíckych podmienkach. Bol tým, čo Cirkev nazýva „neskorým povolaním“. Pôvodne sa vyučil za chemického technika, potom išiel do seminára a študoval filozofiu a teológiu. Za kňaza bol vysvätený krátko pred svojimi 33. narodeninami. Jeho prvé roky v službe boli najhoršími rokmi argentínskej vojenskej diktatúry. Z tohto obdobia pochádzajú obvinenia, že sa príliš angažoval v prospech režimu. František to vždy popieral.
Ťažké obdobie v Nemecku
V polovici 80. rokov žil niekoľko mesiacov v Bopparde pri Rýne u rodiny Schmidtových. V Goetheho inštitúte sa učil nemčinu. Napísal tiež doktorskú prácu o teológovi Romanovi Guardinim, ktorú nikdy nedokončil. Ani nemecké obdobie nebolo pre neho dobré.
Neskôr povedal, že sa cítil „úplne mimo“ a veľa času trávil prechádzkami po cintorínoch. Keď sa v roku 1986 Argentína stala majstrom sveta vo futbale proti Nemecku, rozhodol sa, že finále nebude sledovať v televízii. Radšej išiel k Rýnu. „Bolo pre mňa dôležitejšie užiť si chvíľu pokoja, zamyslieť sa nad svojím životom a pomodliť sa ruženec.“
Po návrate domov bol v roku 1992 vysvätený za biskupa a v roku 1998 sa stal arcibiskupom Buenos Aires. V roku 2001 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za kardinála. Čoskoro bol považovaný za „papabile“, kandidáta na najvyšší úrad. V roku 2005 ho v konkláve jasne porazil Ratzinger. Keď bol o osem rokov neskôr zvolený, žartoval o svojom pôvode z druhého „konca sveta“. Bol však za tým aj program.
Pápež, ktorý prekročil hranice
Tento pápež bol priťahovaný hranicami, a to tak geograficky, ako aj spoločensky. Jeho úplne prvá cesta viedla na stredomorský ostrov Lampedusa, ktorý sa stal osudným cieľom desaťtisícov utečencov z Afriky. Z vlastnej rodinnej histórie si uvedomoval, aké ťažké je opustiť svoju vlasť. Stredozemné more, kde sa stále topí toľko ľudí na ceste za údajne lepšou budúcnosťou, nazval „najväčším cintorínom v Európe“.
Počas viac ako 40 zahraničných ciest opakovane navštívil ľudí žijúcich na okraji spoločnosti. Z gréckeho ostrova Lesbos vzal so sebou do Ríma dvanásť utečencov zo Sýrie. V Mozambiku poskytoval útechu pacientom s AIDS. Letel do Mjanmarska, kde boli z krajiny vyhnané státisíce príslušníkov moslimskej menšiny Rohingov.
V Abú Zabí podpísal vyhlásenie o „bratstve všetkých ľudí“ bez ohľadu na náboženstvo. Kľúčová veta: „Pluralizmus a rozmanitosť z hľadiska náboženstva, farby pleti, pohlavia, etnického pôvodu a jazyka zodpovedajú múdrej vôli, s ktorou Boh stvoril ľudské bytosti.“ Jeho posledná veľká a zároveň najdlhšia cesta viedla na jeseň 2024 do Papuy-Novej Guiney, jednej z najchudobnejších krajín sveta.
Skutočnosť, že František počas svojho pôsobenia vo funkcii pápeža nikdy neprišiel do Nemecka, možno vysvetliť jeho neúspechom v 80. rokoch minulého storočia. Avšak skutočnosť, že počas viac ako desiatich rokov nikdy nevycestoval do svojej vlasti, zostala pre mnohých záhadou. Najmä v posledných mesiacoch, keď sa čoraz viac cítil zle, sa špekulovalo, že čoskoro odcestuje do Argentíny. Súčasný prezident Javier Milei mu predsa len adresoval pozvanie, hoci ho predtým označil za zlého komunistu. Nič viac sa však neudialo.
Politik v kresle Petra
František bol veľmi politický pápež, ktorý išiel ďaleko za hranice obvyklých výziev k mieru. Ďalšia z jeho hlavných zásad: „Nikdy nebude skutočný mier, ak nebudeme schopní vybudovať spravodlivejší ekonomický systém.“ Odsúdil vykorisťovanie planéty prvou environmentálnou encyklikou v dejinách cirkvi „Laudato Si“. Už v roku 2015 v nej uviedol: „Tempo spotreby, plytvania a environmentálnych zmien prekročilo kapacitu planéty do takej miery, že súčasný životný štýl sa môže skončiť len katastrofou.“
Vyvražďovanie Arménov v Osmanskej ríši označil za genocídu, čím sa dostal do problémov s Tureckom. Apeloval aj na svedomie Organizácie Spojených národov. Znovu a znovu sa František pokúšal sprostredkovať vojny a občianske konflikty: niekedy úspešne, ako v Kolumbii, ale zvyčajne sa mu ukázali hranice vatikánskej diplomacie. Keď na jar 2024 vyzval Ukrajincov, aby pred ruskými vojskami vztýčili bielu zástavu, mnohí krútili hlavami.
Krízy a konflikty v Cirkvi
František však mal dosť práce aj s krízami a konfliktami v Cirkvi. Keď bol zvolený, škandály so zneužívaním v mnohých diecézach, ktoré boli desaťročia utajované, už boli veľkým problémom. Z prejavu pred konkláve, na ktorom sa stal pápežom, sa zachovala táto veta: „Ak Cirkev nevychádza zo seba, aby hlásala evanjelium, točí sa okolo seba. Vtedy sa stáva chorou.“ Neskôr sa vo vianočnom prejave verejne posťažoval: „Robiť reformy v Ríme je ako čistiť egyptskú sfingu zubnou kefkou.“
Reorganizoval štruktúry, do vedenia priviedol ženy a nariadil, aby bol Vatikán vo svojich finančných transakciách transparentnejší. Do vnútorných záležitostí cirkvi zasahoval nerád – v štýle absolutistického monarchu, akým pápeži zvyknú byť. Mnohí v kúrii stratili moc. Tým sa vytvorili jej odporcovia.
Nádeje reformátorov stroskotali
František sa však stal terčom kritiky aj z druhej strany. Pre mnohých, ktorí do neho vkladali veľké nádeje, nezašiel dostatočne ďaleko. V skutočnosti povedal vety, ktoré by človek od pápeža nikdy nečakal („Ak je niekto homosexuál, hľadá Pána a prejavuje dobrú vôľu: Kto som ja, aby som to odsudzoval?“).
V praxi sa však zmenilo len málo. Uvoľnil cestu pre požehnanie homosexuálnych párov, ale o uvoľnení celibátu alebo vysvätení žien za kňažky u neho nemohlo byť ani reči. Sklamanie bolo veľké najmä v Nemecku, a to aj medzi niektorými biskupmi, najmä preto, že odmietol aj proces synodálnej reformy Cesty.
V otázkach, ako sú potraty a antikoncepcia, sa František dokonca ukázal ako mimoriadne konzervatívny predstaviteľ katolíckej sexuálnej morálky: „Potraty sú viac než problém. Je to vražda.“ Antikoncepciu označil za prípustnú nanajvýš vo výnimočných prípadoch. Sprísnil pravidlá v pretrvávajúcej otázke sexuálneho zneužívania zo strany hodnostárov. Dodnes však pretrvávajú problémy s ich uplatňovaním.
Dvaja muži v bielom
Mnohí pripisujú skutočnosť, že nedošlo k žiadnym väčším otrasom, tomu, že František mal po svojom boku počas väčšiny svojho pontifikátu emeritného pápeža. Dvaja muži v bielom – to sa vo Vatikáne ešte nikdy nestalo. A Benedikt ho určite spomalil. Iní sa na jeho reformné výsledky pozerajú pozitívnejšie. Tvrdia, že pápež číslo 266 inicioval zmeny, ktoré sa len postupne naplno prejavujú.
František totiž posunul súradnice tým, že dal cirkvi synodálnu konštitúciu. Tým presunul určitú časť moci z Ríma na miestne cirkvi. Po troch rokoch rokovaní ukončil aj ním iniciovanú svetovú synodu, hoci bez zásadných reforiem.
Jedno je isté, napriek všetkým diskusiám o jeho zásluhách: František svojimi personálnymi rozhodnutiami v priebehu rokov výrazne ovplyvnil zbor kardinálov, ktorí teraz budú voliť budúceho pápeža. Pri nových menovaniach často ignoroval biskupov z bývalých mocenských centier Cirkvi v Európe. Radšej menoval duchovných zo vzdialených regiónov. Niektorí hovoria: z druhého konca sveta. (dpa/afp/Red)