Multipolar Magazin, KARSTEN MONTAG, 25.04.2025
Dva rozsiahle články v denníkoch „New York Times“ a londýnskom „Times“ potvrdzujú to, čo bolo dlho popierané: hlboké vojenské a strategické zapojenie členských štátov NATO do vojny na Ukrajine. Podľa týchto článkov je ich účasť vo vojne už roky koordinovaná európskym veliteľstvom americkej armády vo Wiesbadene. Pre Nemecko to vyvoláva ústavné otázky.
Viac ako tri roky po začatí rusko-ukrajinskej vojny dva veľké západné denníky informujú o hlbokom zapojení vojakov NATO do tohto konfliktu. Prvý krok urobili New York Times (NYT). Pod názvom „Partnerstvo: Tajná história vojny na Ukrajine“ bol koncom marca uverejnený obsiahly článok, ktorý podľa autora Adama Entousa vychádza z 300 rozhovorov s predstaviteľmi vlády, armády a tajných služieb na Ukrajine, v Spojených štátoch a ďalších partnerských krajinách NATO. Ide o „nevyrozprávanú históriu“ „skrytej úlohy“ USA v ukrajinských vojenských operáciách.
O niekoľko týždňov neskôr, začiatkom apríla, uverejnil britský denník „The Times“ podobný článok s názvom „Nevyrozprávaný príbeh o rozhodujúcej úlohe britských vojenských veliteľov na Ukrajine“. Ten potvrdzuje hlboké zapojenie členských štátov NATO do vojenských operácií, ako bola ukrajinská ofenzíva v roku 2023. Na rozdiel od článku NYT však britských vojenských veliteľov označuje za „hlavy“ „anti-putinovskej“ koalície. Zhoda panuje opäť v otázke, kto je zodpovedný za neúspech operácií: jednoznačne je to Ukrajina. Aj článok v Times poukazuje na osobitnú úlohu európskeho veliteľstva USA v hessenskom Wiesbadene pri koordinácii operácií a dodávkach zbraní.
Keďže vojenská účasť vo vojne prebieha hlavne z nemeckého územia vo forme prieskumu, monitorovania operácií a strategického plánovania, z nemeckého pohľadu vzniká závažný právny problém. V nemeckej ústave aj v Dohode 2+4, ktorá umožnila zjednotenie Nemecka, je totiž ustanovené, že z nemeckého územia môže vychádzať len mier, nie vojna. Z právneho hľadiska sú týmto záväzkom viazané aj ozbrojené sily partnerov NATO dislokované v Nemecku.
Podpora Ukrajiny v oblasti prieskumu sa realizuje pomocou špionážnych satelitov, dronov a lietadiel. Na riadenie dronov sa na Ukrajine používa okrem iného aj sieť Starlink americkej spoločnosti „SpaceX“ Elona Muska. Takto získané údaje o cieľoch sa prenášajú do západných systémov riadených striel, ako sú riadené delostrelecké strely, viacnásobné raketové systémy HIMARS, americké rakety krátkeho doletu typu „ATACMS“ a britské a francúzske riadené strely typu „Storm Shadow“ resp. „SCALP“.
Ruský prezident Vladimir Putin už v júni 2024 upozornil, že použitie krátkodosahových rakiet a riadených striel dodaných Ukrajine Spojenými štátmi, Veľkou Britániou a Francúzskom nie je možné bez amerického satelitného prieskumu a vyškoleného západného personálu. Odhalil to okrem iného odpočúvaný rozhovor nemeckých dôstojníkov o možnom použití riadených striel Taurus. Ako možné ciele boli spomenuté most Kerč medzi Krymom a ruským pevninou, ako aj muničné sklady.
Priama vojenská účasť od jari 2022
Článok NYT opisuje spoluprácu vojenského vedenia USA v Európe s ukrajinskou armádou v súvislosti s použitím západných zbraňových systémov. Podľa nich spolupráca medzi 18. leteckým zborom USA dislokovaným vo Wiesbadene, ukrajinskými generálmi a pracovníkmi tajných služieb západných spojencov a Ukrajiny začala dodávkou delostreleckých batérií M777 zo zásob USA koncom apríla 2022. Na strane USA boli zodpovední generál Christopher Cavoli, do júna 2022 veliteľ veľkej jednotky United States Army Europe and Africa a následne veliteľ NATO a EUCOM, a spočiatku generál Christopher Donahue, do konca roka 2024 veliteľ 18. amerického výsadkového zboru. Donahue nahradil generálporučík Antonio Aguto v roku 2023, ktorý odvtedy vedie operáciu „Atlantic Resolve“.
Podľa NYT mali vysokí dôstojníci z iných krajín NATO prevziať úlohy v hlavnom štábe americkej armády v Európe a Afrike v kasárňach Clay v Wiesbadene. Poľský generál bol menovaný za zástupcu Donahueho. Britský generál prevzal vedenie logistického centra, cez ktoré sa dodávali zbrane spojencov na Ukrajinu. Kanaďan dohliadal na výcvik ukrajinských vojakov. Hlavným kontaktným dôstojníkom Ukrajiny bol generálporučík Mychajlo Sabrodskyj. Operácia mala dostať krycie meno „Task Force Dragon“.
Podľa týchto informácií sa každý deň ráno stretávali ukrajinskí spravodajskí dôstojníci, operační plánovači, špecialisti na komunikáciu a riadenie paľby so svojimi americkými partnermi, aby diskutovali o tom, ktoré ruské zbraňové systémy a pozemné jednotky predstavujú „najzrelšie a najcennejšie ciele“. Zoznamy priorít boli potom odovzdané do spravodajského centra, kde dôstojníci analyzovali tok údajov, aby určili polohu cieľov. Podľa článku boli ciele nazvané „body záujmu“. Tento názov zvolil šéf tajnej služby európskeho velenia USA, aby zúčastnení nemuseli klamať, keď sa ich spýtali, či odovzdali Ukrajincom informácie o vojenských cieľoch. Ukrajinská armáda však tieto informácie využila na ostreľovanie ruských vojenských zariadení, okrem iného pomocou delostreleckých batérií M777, rakiet a dronov.
„Skorým dôkazom“ úspechu spolupráce bol útok na hlavné veliteľstvo veľkej ruskej jednotky v oblasti Chersonu, pri ktorom zahynuli aj ruskí generáli a štábni dôstojníci. Americká rozviedka opakovane odhalila presunuté ruské stanovištia, ktoré následne zničila ukrajinská armáda. V článku NYT sa opisujú ďalšie útoky na ruské ozbrojené sily s podporou amerického prieskumu pomocou delostreleckých batérií M777, pri ktorých zahynuli stovky ruských vojakov.
Americká rozviedka sa významne podieľala aj na vojenských zrážkach na mori. Podľa NYT sa potopenie vlajkovej lode ruskej Čiernomorskej flotily „Moskva“ ukrajinskou armádou v polovici apríla 2022 uskutočnilo s pomocou spravodajských údajov amerického vojska. Ukrajinský útok však nebol koordinovaný s USA. Britský denník „Daily Mail“ však vtedy informoval, že americké prieskumné lietadlo sledovalo „Moskvu“ len niekoľko minút pred útokom a údaje o cieli odovzdalo Ukrajine. Pri útoku ukrajinských námorných dronov na prístav Sevastopoľ, ktorý sa takisto odohral v roku 2022, bolo s pomocou CIA poškodených aj niekoľko ruských vojnových lodí.
Vedenie americkej armády v Európe naliehalo na dodávky ťažkých zbraňových systémov
V západných médiách prevláda názor, že skoré požiadavky ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského boli spúšťačom dodávok ťažkých zbraňových systémov. Z článku NYT však vyplýva, že americkí generáli Cavoli a Donahue navrhli dodávku amerických viacnásobných raketových systémov typu „HIMARS“ a príslušných riadených striel s dosahom 80 kilometrov. Dôvodom bola podľa článku „enormná prevaha Rusov v počte vojakov a výzbroji“.
S dodávkou raketometov HIMARS, ktoré mali väčší dosah ako predtým používané delostrelecké batérie, sa podľa NYT stala Task Force Dragon „celým backoffice vojny“. Hlboké vojenské zapojenie USA a ich partnerov z NATO je zrejmé z toho, že každý úder HIMARS bol podľa týchto informácií riadený z operačného centra vo Wiesbadene. Generál Donahue a jeho pobočníci kontrolovali zoznamy cieľov Ukrajincov a radili im pri umiestňovaní odpalovacích zariadení a časovom plánovaní útokov. Na odpálenie hlavice potrebovali obsluhujúci HIMARS špeciálnu elektronickú kľúčovú kartu, ktorú mohli americkí velitelia kedykoľvek deaktivovať. Takmer každý týždeň došlo k zásahom HIMARS, ktoré si vyžiadali 100 alebo viac mŕtvych alebo zranených Rusov.
Dodávky balistických rakiet krátkeho doletu typu „ATACMS“ od konca roka 2023 boli podľa NYT opäť výsledkom odporúčania amerických generálov Cavoliho a Aguta. Dôvodom bolo, že ruská armáda presunula svoje dôležité vojenské zariadenia mimo dosahu dovtedy dodaných amerických riadených striel. Spojené štáty najskôr povolili dodávky rakiet ATACMS s dosahom 165 kilometrov, od jari 2024 aj rakiet s dosahom 300 kilometrov. Spolu s britskými a francúzskymi riadenými strelami typu „Storm Shadow“ a „SCALP“, ktoré boli dodané už v prvej polovici roku 2023, boli strely ATACMS použité na útoky na vojenské ciele na Kryme, medzi nimi aj na Kerčský most, ktorý slúžil ako zásobovacia linka ruskej armády. Cieľmi riadených striel boli aj ruské vojnové lode, lietadlá, veliteľské stanovištia, sklady zbraní a údržbárske zariadenia.
Riadené strely USA, Veľkej Británie a Francúzska boli nakoniec použité aj pri útokoch na ruský región Kursk a ďalšie časti južného Ruska. V článku NYT sa uvádza, že sklad munície v ruskom Toropets, 360 kilometrov severozápadne od Moskvy a 460 kilometrov od rusko-ukrajinskej hranice, bol identifikovaný CIA ako cieľ a bol napadnutý „veľkým rojom dronov“.
Okrem toho americká vláda povolila, aby americkí vojenskí poradcovia pôsobili nielen v Kyjeve, ale aj zriadili veliteľské stanovištia v blízkosti bojov. Aj v článku britského denníka Times sa píše, že Veľká Británia tajne vyslala vojakov na Ukrajinu, aby vybavili ukrajinské lietadlá britskými riadenými strelami typu „Storm Shadow“ a naučili ukrajinských vojakov s nimi zaobchádzať. Z oboch článkov nie je jasné, či tieto operácie slúžili na obsluhu západných riadených striel na mieste, ako to západnému svetu vyčíta ruský prezident Putin.
Účasť členských štátov NATO je ešte rozsiahlejšia
Okrem určovania cieľov, sledovania použitia riadených striel a zriaďovania veliteľských stanovíšť v blízkosti bojov boli podľa NYT dôstojníci NATO vo Wiesbadene a najmä americkí generáli Donahue a Aguto „bok po boku“ s ukrajinskými dôstojníkmi zodpovední za plánovanie a vykonanie ukrajinskej protiofenzívy v roku 2023, ako aj za operáciu „Lunar Hail“. Cieľom tejto operácie bolo zničiť ruské vojenské zariadenia na Kryme pomocou diaľkovo riadených zbraní NATO. V „kritických momentoch“ tvorilo „partnerstvo“ „chrbtovú kosť ukrajinských vojenských operácií“, uvádza sa v článku. Šéf európskej tajnej služby mal byť údajne veľmi prekvapený, keď sa dozvedel, ako hlboko sú jeho kolegovia z NATO zapletení do ukrajinských operácií.
Ukrajina je ďalšou kapitolou v dlhej histórii proxy vojen medzi USA a Ruskom, uzatvára autor článku. Bola to tiež „veľká vojenská experiment“, ktorý mal pomôcť nielen Ukrajincom, ale aj americkému vojsku získať skúsenosti pre budúce vojny.
Geopolitický analytik Alexander Mercouris považuje označenie „proxy vojna“ za nesprávny popis konfliktu. Ide skôr o koaličnú vojnu viacerých západných štátov proti Rusku, ktorých bolo v histórii mnoho. Pri útoku Napoleona Bonaparteho na Rusko v roku 1812 bojovalo na strane Francúzska viacero európskych krajín. To isté platí aj pre druhú svetovú vojnu.
Pri operáciách s účasťou krajín NATO zahynulo nielen mnoho ruských vojakov, ako sa uvádza v článku NYT. Podľa ruských údajov a informácií nezávislého novinára Patricka Lancastera, ktorý informuje z Donbasu, boli civilné obete prinajmenšom akceptované. Lancaster viackrát informoval o útokoch na mesto Doneck, pri ktorých zahynuli aj civilisti. Pri týchto útokoch boli čiastočne použité rakety HIMARS. Ruské vedenie ďalej obvinilo USA, že pri útoku raketami ATACMS na Krym úmyselne mieri na civilistov. Päť osôb, medzi nimi tri deti, bolo v roku 2024 zabitých pri útoku kazetovou muníciou na pláži.
„Times“: „Vedúca úloha britských vojakov“
Na rozdiel od NYT sa správa londýnskeho denníka „Times“ zameriava na rozhodujúcu úlohu britských generálov pri vojenskej podpore Ukrajiny. Výslovne sa spomínajú admirál Tony Radakin, najvyšší veliteľ britských ozbrojených síl, generál James Hockenhull, najvyšší strategický veliteľ, generál Roland Walker, náčelník generálneho štábu, a generálporučík Charles Stickland. Títo mali – na rozdiel od svojich amerických kolegov – slobodu cestovať na Ukrajinu „kedykoľvek to bolo potrebné“ – v prípade nutnosti aj v civilnom oblečení.
Admirál Radakin mal riadiť britské úsilie v prospech Ukrajiny v rámci vlastnej vlády a osobne riešiť spory medzi americkým a ukrajinským vojenským vedením. Hovorí sa o stretnutí medzi ním a generálmi Cavolim a Saluschnym na poľsko-ukrajinskej hranici v auguste 2023. Radakin bol údajne aj osobou, ktorá presvedčila americkú vládu pod vedením Joea Bidena, aby sa angažovala na Ukrajine.
Nezákonný útok na Rusko?
Podľa článku 25 základného zákona sú všeobecné pravidlá medzinárodného práva súčasťou federálneho práva. Podľa článku 26 sú konania, ktoré sú vhodné a vykonávané s úmyslom narušiť mierové spolunažívanie národov, najmä prípravu útočnej vojny, protiústavné a trestné. Podľa odhadov vedeckých služieb Spolkového snemu dodávky zbraní a výcvik ukrajinských vojakov síce spadajú pod mierové ustanovenia základného zákona. Rozsah posudzovania štátnych orgánov je však obmedzený článkami 25 a 26 základného zákona. Členovia zahraničných ozbrojených síl podliehajú podľa § 7 zákona o pobyte ozbrojených síl nemeckému právu, najmä pokiaľ ide o trestnú a civilnú jurisdikciu. Vzniká teda otázka, či vojaci NATO a zamestnanci tajných služieb dislokovaní vo Wiesbadene plánovali a vykonali útočnú vojnu, keď odovzdali ukrajinskej armáde ciele na ruskom území a podporili nasadenie riadených striel.
Na začiatku apríla sa „NachDenkSeiten“ na tlačovej konferencii spolkovej vlády opýtal zástupkyne ministerstva zahraničných vecí na právne krytie postupu USA na nemeckom území. Otázka Kathrin Deschauer, tlačová hovorkyňa ministerstva zahraničných vecí, odpovedala, že Nemecko je so svojimi americkými partnermi v „neustálom dialógu“ a predpokladá sa, že sa aj na vojenských základniach, ktoré prevádzkujú v Nemecku, „správajú v súlade so zákonom“. Deschauerová a vládny hovorca Steffen Hebestreit sa na tlačovej konferencii vyhli konkrétnej odpovedi na otázku a obaja poukázali na to, že Rusko je agresorom, ktorý narúša mier v Európe. Podľa Hebestreita sú „údajné podporné služby“ USA reakciou na ruskú agresívnu vojnu.
Z formulácií je jasné, v akej právnej šedej zóne sa pohybuje vojenská účasť USA a ďalších členských štátov NATO, ak vychádza z nemeckého územia. Na webovej stránke spolkového ministerstva obrany sa stále nachádza vyhlásenie, že členské štáty NATO sa vojensky nezúčastňujú na vojne na Ukrajine – hoci spolkový kancelár Olaf Scholz už začiatkom roka 2024 v rámci diskusie o dodávkach zbraní Taurus pripustil priamu účasť členských štátov NATO a aktuálne správy z Londýna a New Yorku to dodatočne potvrdzujú.
Multipolar sa preto obrátil na ministerstvo obrany s otázkou, či naďalej predpokladá, že členské štáty NATO nezasiahnu do vojenských operácií na Ukrajine, a či informácie na webovej stránke stále považuje za primerané. Hovorkyňa ministerstva následne oznámila, že spolková vláda sa k tejto téme v uplynulých mesiacoch „podrobne“ vyjadrila na tlačovej konferencii vlády a nemá k tomu čo dodať.
Reakcie na správy NYT a Times
Londýnsky geopolitický pozorovateľ Alexander Mercouris hodnotí článok NYT ako pokus o obhajobu Bidenovej administratívy a generálov zapojených do vojny na Ukrajine, ako sú Cavoli a Donahue. Text nazval „jedným z najnepravdivejších a najmanipulatívnejších článkov“, aké kedy čítal v NYT. Novinkou a neznámym sú v ňom uvedené tvrdenia len pre tých, ktorí sa informujú výlučne z NYT alebo iných mainstreamových médií. Táto história bola totiž už mnohokrát rozprávaná inde.
Reportážny článok je manipulatívny, pretože je plný tvrdení, ktoré v dobrom svetle ukazujú výlučne západnú stranu – predovšetkým vládu Joea Bidena. Autor tak vysoko chváli západnú podporu, viackrát poukazuje na vysoký počet ruských obetí v dôsledku útokov organizovaných USA, zvaľuje vinu za zlyhanie spoločných vojenských operácií na Ukrajincov a označuje ruské vojnové vedenie za „inkompetentné“.
Podľa NYT región Kursk nakoniec Ukrajina stratila v dôsledku „zníženej podpory Trumpovej administratívy“. V skutočnosti však existujú náznaky, že porážka je dôsledkom strategického rozhodnutia ukrajinského vojenského vedenia.
Ukrajinská ofenzíva v lete 2023 mohla byť úspešná vďaka úzkej spolupráci medzi USA a Ukrajinou a ruskej „nekompetentnosti“, stratégia útoku bola vypracovaná vo Wiesbadene, uvádza sa v článku NYT. Úspech však podľa článku padol za obeť „roztrieštenej vnútornej politike“ Ukrajiny. Panovala nezhoda medzi ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenskym, vtedajším náčelníkom generálneho štábu Valerijom Salushnym a jeho vtedajším podriadeným a neskorším náčelníkom generálneho štábu Oleksandrom Syrskym. Americkí predstavitelia boli podľa článku vždy „umiernení“, zatiaľ čo Ukrajinci chceli „veľké víťazstvo“. Okrem toho Ukrajinci svoje zámery „stále viac tajili“ a čiastočne konali proti vôli USA.
To malo byť napríklad v prípade ukrajinského útoku na ruský pohraničný región Kursk. USA napriek tomu Ukrajinu podporili, pretože ukrajinskí vojaci v Kursku by bez podpory rakiet HIMARS a amerických tajných služieb zahynuli, vysvetľuje NYT. Mercouris považuje toto tvrdenie za „zúfalý pokus“ predstierať, že operácia v Kursku bola výlučne nápadom Ukrajiny. Autor sa podľa neho snaží „zvalenie celej zodpovednosti za systematické vojenské zlyhania na Ukrajincov“. V skutočnosti však článok predstavuje „nepretržitý príbeh vojenského zlyhania“ USA a Ukrajiny, tvrdí Mercouris. Žiadna z vojenských operácií opísaných v článku nedosiahla svoj cieľ. Naopak, ruská armáda podľa analytika využila rozdiely medzi americkým vojenským velením a ukrajinským vedením a strategicky úplne manévrovala americkú armádu.
Článok v britskom denníku „Times“ čiastočne odporuje tvrdeniam NYT. Aj tam sa síce uvádza, že rozdelenie ukrajinských ozbrojených síl a váhavý postup Ukrajiny počas protiofenzívy v roku 2023 zabránili úspechu operácie. Útok na Kurskú oblasť sa údajne uskutočnil „bez informovania USA alebo iných spojencov“. Na rozdiel od opisu NYT však Američania neboli „vždy umiernení“, ale „frustrovaní“ a „netrpezliví“. Vyzvali Ukrajincov, aby „zrýchlili tempo“. Okrem toho západní spojenci „podcenili“ ruské prekážky a podmienky moderného bojiska.
Podľa švajčiarskeho profesora pre štúdium neutrality Pascala Lottaza článok NYT nikde nespomína, že ruské vojenské vedenie od leta 2022 zmenilo svoju stratégiu. V tom čase si totiž uvedomilo, že vojna má za cieľ zničiť všetko, čo NATO postaví proti ruskej armáde. Lottaz tiež poukazuje na to, že Adam Entous, autor článku NYT, už rok predtým uverejnil článok o dlhoročnej spolupráci CIA s ukrajinskou tajnou službou, v ktorom opisuje, ako americká zahraničná tajná služba od roku 2015 pripravovala Ukrajinu na vojnu s Ruskom. Pokus v aktuálnom článku dodatočne presvedčiť verejnosť, že vojna bola starostlivo pripravená a že sa vždy dbalo na to, aby nedošlo k eskalácii, je podľa Lottaza „absolútne ohromujúci kus propagandy“.
Zámysel oklamať a ľahkovážnosť
Na viacerých miestach správy NYT je zrejmé, že západné vlády, vojaci a zamestnanci tajných služieb chceli zámerne oklamať svetovú verejnosť o svojej účasti na vojne na Ukrajine. Namiesto toho, aby ruským vojenským zariadeniam, ktoré boli identifikované pri prieskume, dali názvy „cieľov“, boli – ako už bolo spomenuté – označené ako „body záujmu“. Vojakov NATO v Kyjeve a na fronte nazývali „odborníkmi“, aby „nevyvolávali spomienky na amerických vojenských poradcov“ počas vojny vo Vietname. Paralelu s týmito úmyslami oklamať možno nájsť aj v súvislosti s aférou odpočúvania Taurus. V odhalenej konverzácii medzi nemeckými dôstojníkmi o nasadení striel Taurus na Kryme sa diskutovalo o tom, ako by sa mali koordináty cieľov odovzdať ukrajinskej armáde autom do Poľska, aby sa utajila účasť Nemecka vo vojne.
Komentátori navyše nechápu, ako ľahkovážne sa respondenti oslovení pre článok NYT vyrovnávajú so životmi Rusov a Ukrajincov, ako aj s rizikom možnej jadrovej vojny. Mercouris považuje „škadolibú radosť“ z zabíjania Rusov, ktorá sa v článku prejavuje, za „hrozný popis“ taktickej situácie a bojov. Lottaz poukazuje na to, že v článku sa spomína, ako americký minister obrany Lloyd Austin viackrát naliehal na Ukrajincov, aby znížili vek povinnej vojenskej služby na 18 rokov. Austin svojimi požiadavkami obetovať stále mladšie generácie vyjadril „nacistickú nemeckú“ mentalitu. Článok NYT je podľa výskumníka neutrality nielen svedectvom stupňa vojenskej a operačnej integrácie, ale aj jej „čistej neľudskosti“.
Daniel Davis, dôstojník amerického vojska v dôchodku, upozorňuje na osobitný aspekt článku, ktorý sa týka ústupu ruskej armády za Dneper počas ukrajinskej protiofenzívy v roku 2022. Americké tajné služby údajne odpočúvali vtedajšieho ruského veliteľa na Ukrajine, generála Sergeja Surovikina, ako odporúčal použitie taktických jadrových zbraní, aby zabránil Ukrajincom postúpiť na Krym. Do tohto momentu americké tajné služby odhadovali pravdepodobnosť použitia jadrových zbraní Ruskom na Ukrajine na päť až desať percent. Podľa odpočutého rozhovoru bola pravdepodobnosť 50 percent, ak by sa ruské línie zrútili. Napriek tomu americkí generáli Cavoli a Donahue „prosili“ ukrajinských veliteľov, aby pokračovali v postupe na Krym. Davis považuje za trestné, že Bidenova vláda pri pravdepodobnosti jadrovej vojny na úrovni 5 až 10 % vydala rozkaz naďalej podporovať Ukrajinu proti Rusku.
Napriek mnohým novým aspektom z pohľadu hlavného mediálneho prúdu a ústrednej úlohe americkej základne v Nemecku sa článok NYT vplyvných nemeckých médií takmer nespomína. Ani verejnoprávne rozhlasové a televízne stanice, ani veľké noviny ako „Zeit“ alebo „Bild“ sa doteraz nezaoberali odhaleniami v správe. Ani správa v britskom denníku „Times“ nenašla odozvu v nemeckých hlavných médiách.
O autorovi:Karsten Montag, narodený v roku 1968, študoval strojárstvo na RWTH v Aachene, filozofiu, históriu a fyziku na univerzite v Kolíne a pedagogické vedy v Hagen. Mnoho rokov pracoval v odbornej poradenskej firme blízkej odborom, naposledy ako vedúci oddelenia a projektový manažér v softvérovej firme, ktorá vyrábala a distribuovala systémy na správu energetických údajov a fakturáciu pre obchod s energiou.
Titulná fotografia: Americkí generáli Aguto, Williams a Cavoli vítajú ukrajinského prezidenta Zelenského v americkom hlavnom štábe vo Wiesbadene, december 2023 | Foto: picture alliance / ZUMAPRESS.com / Ukraine Presidency
Zdroj: https://multipolar-magazin.de/artikel/kriegsplanung-von-deutschem-boden