JEDNOTA SLOVANOV, 22.01.2025
Dnešný svet sa nepochybne mení. To, čo platilo kedysi, dnes už neplatí alebo platí čoraz menej.
Svetová politika:
Vidí to každý, kto sa zaujíma o politiku: Jednopolárny svet s USA ako globálnou mocnosťou sa končí. Mnohé krajiny sveta, mocné i menej mocné, chudobné i bohaté, veľké i malé, inštinktívne cítia, že sa niečo mení, a uvedomujú si, že už nemusia byť ovládané silným dolárom a armádou USA, ktorá je stále prítomná na celom svete. Vnímajú takmer neuveriteľnú silu a takmer nekonečné možnosti vlastného ďalšieho rozvoja, hľadania vlastnej cesty, ktoré vyplývajú z konca sveta ovládaného Západom.
Pochmúrny obraz spoločnosti na konci cesty, bez identity a bez reálnych vyhliadok. Zdroj: AI
Akú úlohu bude aliancia BRICS zohrávať v budúcej svetovej politike?
Tento vývoj je vzrušujúci, ale skrýva v sebe aj veľa neistôt. Nikto nevie, ako budú vyzerať politické podmienky v budúcnosti. Zatiaľ čo v minulosti bolo ešte extrémne riskantné chcieť sa vymaniť z prevládajúceho svetového poriadku a ísť vlastnou cestou, ako o tom svedčí smutný osud Líbye v roku 2011, dnes sa čoraz viac krajín pripája k „organizácii BRICS“, ktorá existuje od roku 2009 a je pomerne voľná, ale vo veľkej miere založená na partnerstve a rovnosti. Hoci členmi sú silné krajiny ako Rusko, Čína a India, toto združenie sa nevyznačuje dominanciou, ale plodnou výmenou a intenzívnymi obchodnými vzťahmi pre všetky strany.
Politickú neutralitu a zjavnú flexibilitu tejto skupiny štátov najlepšie ilustruje spolupráca, ktorá bola v minulosti nemysliteľná dokonca aj medzi bývalými „smrteľnými nepriateľmi“, ako sú Saudská Arábia a Irán.
Krajiny BRICS nie sú vojenskou organizáciou, ale predstavujú čoraz väčšiu časť svetovej populácie a čoraz silnejšiu hospodársku silu. To spôsobuje, že pre „starý Západ“ je čoraz nepredstaviteľnejšie „vymaniť sa zo starého svetového poriadku“, ako sa o to pokúsila Líbya zavedením zlatom krytého dinára nezávislého od medzinárodného centrálneho bankového systému, s drakonickými opatreniami, ako je agresívna útočná vojna.
Zástupcovia krajín BRICS na stretnutí v ruskej Kazani v roku 2024. Zdroj: LatestNewsandUpdates.com
„Starý Západ“ už nebude môcť riešiť pokus o vymanenie sa zo starého svetového poriadku tak, ako sa pokúsil v Lýbii, keď rozpútal agresívnu, útočnú vojnu v súvislosti so zavedením zlatom krytého dinára, nezávislého od medzinárodného centrálneho bankového systému. Zdá sa, že svet smeruje k multipolárnemu, novému usporiadaniu, ktoré dáva jednotlivým krajinám, vrátane najchudobnejších krajín s najchudobnejším obyvateľstvom na svete, možnosť „oslobodiť“ sa, rozvíjať sa nezávisle a ísť vlastnou cestou.
V tejto súvislosti sa vynára otázka, ako hodnotiť konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom.
Súčasný konflikt na Ukrajine možno klasifikovať ako proces zanikania starého svetového poriadku. Plán na trvalé oslabenie Ruska a zabezpečenie takmer nekonečných zdrojov nachádzajúcich sa v Rusku je pomerne starý, sformuloval ho už Henry Kissinger v 70. rokoch 20. storočia a v 90. rokoch 20. storočia ho Zbigniew Brzezinski zapísal do svojho strategického dokumentu „Veľká šachovnica“. Zástupná vojna medzi Západom ovládaným USA a rastúcim Ruskom je výsledkom tohto úsilia a má zodpovedajúcu dlhú históriu od obdobia studenej vojny až k súčasnému stavu.
Samotné USA sa od posledných prezidentských volieb nachádzajú na križovatke. Nech už sú ciele novej administratívy akékoľvek, USA v strednodobom horizonte sa postupne oslabuje úloha „svetového policajta“ a budú sa musieť čoraz viac zaoberať vlastnými vnútropolitickými a hospodárskymi problémami, a to aj v dôsledku masívneho nárastu tlaku vlastného obyvateľstva, ktoré je čoraz kritickejšie voči vlastnej úlohe globálnej vojenskej mocnosti.
Vojna sa v žiadnom prípade nezačala v roku 2022. Na snímke vrchný veliteľ ozbrojených síl USA v Európe generál Ben Hodges gratuluje ukrajinským vojakom k úspešnému absolvovaniu 55-dňového vojenského výcviku pod vedením americkej armády ešte v roku 2016.
Foto: štábny seržant Elizabeth Tarr, Armáda USA v Európe a Afrike
Čo všetky tieto zmeny znamenajú pre Slovensko a ako sa krajina vyvíjala v posledných desaťročiach od pádu železnej opony?
Po získaní samostatnosti Slovenskej republiky, namiesto samostatného vývoja smerom k sebestačnosti a autonómii, Slovenská republika čoraz viac strácala akúkoľvek potenciálnu nezávislosť v prospech dnes dominantného západného mocenského bloku, t. j. najmä Washingtonu na jednej strane a Bruselu na strane druhej. Suverénne práva získané v 90. rokoch 20. storočia boli postupne odovzdávané nadnárodnej EÚ, takže dnes, viac ako dvadsať rokov po vstupe Slovenska do Európskej únie, takmer neexistuje politická, zdravotnícka, kultúrna, sociálna či ekonomická oblasť, ktorá by nebola ovládaná vonkajšími vplyvmi.
Príležitosť zohrávať nezávislú úlohu na európskej scéne bola doteraz vo veľkej miere premárnená. Z hľadiska vývoja sa Slovensko v súčasnosti považuje za jednu z najzaostalejších krajín Európskej únie, ktorá sa z konfederácie európskych štátov čoraz viac vyvíja na federálny štát. Slovenská administratíva sa v tomto kontexte vyvinula v orgán, ktorý plní požiadavky Bruselu, Štrasburgu a Frankfurtu bez ohľadu na to, aké absurdné a škodlivé boli a sú tieto požiadavky pre našu krajinu.
Zatiaľ čo v roku 2004, keď sme vstúpili do Európskej únie, sme ešte mohli do veľkej miery samostatne regulovať a rozhodovať o mnohých aspektoch našej vlastnej politiky. Tieto vnútroštátne práva sa však čoraz viac obmedzujú. Takzvaná „privatizácia“, ktorá sa uskutočnila v 90. rokoch, pripravila ľudí o kontrolu nad našimi kritickými surovinami. Vlády sa tak starajú najmä o realizáciu politík a usmernení Európskej únie a dostávajú sa tak do národných politík aj opatrenia, ktoré nie sú v záujme našich občanov.
Táto situácia spôsobila, že státisíce Slovákov odišlo hľadať šťastie do zahraničia. Prakticky už neexistujú žiadne významné podniky, inovácie ani primerane vyvážené vlastné poľnohospodárstvo, ktoré by zabezpečilo spoľahlivé zásobovanie vlastného obyvateľstva. Každý deň sa privezie na Slovensko približne 1 000 kamiónov zo zahraničia, aby naplnili miestne supermarkety zahraničnými potravinami, ktoré si krajina kedysi dokázala vyrobiť sama a v oveľa lepšej kvalite.
Dramatickosť vývoja z potenciálne sebestačnej, nezávislej krajiny, ktorá si vedela vyrobiť, vypestovať väčšinu potrebnej produkcie pre zabezpečenie potrieb občanov, sa zmenila na štát závislý na dodávkach potravín, bez efektívne vybudovaného priemyslu. Túto skutočnosť dokumentujú aj štatistiky, ktoré uvádzajú, že Slovenská republika má obrovský dlh vo výške viac ako 80 miliárd EUR a pôžičky s väčšinou účelovo viazaných „eurofondov“ vo výške viac ako 30 miliárd EUR. Nová geopolitická situácia je mimoriadne premenlivá a dynamická a stavia aj Slovenskú republiku do pozície, v ktorej si musí hľadať svoje miesto a svoju základnú orientáciu v novom usporiadaní sveta.
Hlavné mesto Slovenska – Bratislava